Padrino

Sedel na lavičke. Trochu smutný, ale inač v pohode. Pozoroval západ slnka. Klesalo za horizont, osvetľujúc pritom končeky vĺn, ktoré sa niesli oceánom. Miloval pozorovať vlny pri západe sĺnka. Bol to jeden z dôvodov, prečo miloval Californiu. Miloval škriekanie čajok a hukot vĺn. Odvtedy, čo sa tu nasťahoval. Bolo to pred šesťdesiatimi rokmi. Vtedy, ako mladý režisér prišiel do Hollywoodu pokúšať šťastie. Prvý film bol vcelku dobrý, nato, že bol debutový. Druhý ho preslávil. Vtedy sa začal jeho život. Potom nasledovali ďalšie filmy. Keď dospel do štádia, že mohol vytvoriť aj nekomerčný film, tak to bolo jeho druhé narodenie. Bol filmovým géniom, aj si to uvedomoval. Zabezpečil deti, aj vnukov. Patril medzi najvplyvnejších réžiserov sveta, vlastnil vlastnú filmovú spoločnosť. Nakrútil, alebo sa podieľal na stovkach filmov, ktoré boli krásnym zážitkom a ktoré vniesli do človeka pocit, že nemožné je možné. Bol to vlastne pozemský boh. Vstal. Lavička mierne zapraskala, ale on si to nevšímal. Vyšiel na pláž. Do drahých kožených topánok sa postupne dostával piesok. Po chvíli si ich zobul a odhodil preč. Kašľal na ne, nepotreboval ich. Bol šťastný. Slnko vthalo posledné lúče tohto dňa. Jeho nohy pocitíli vlahu oceána. Tvar sa mu akoby zbavila vrások. Otočil sa. Za ním sa črtalo mesto. Usmial sa. Jeho deti nebudú poznať chudobu. Nebudú ju poznať vďaka nemu. Zistil, že život zvládol perfektné. Nikdy nemusel hladovať a jeho rodina od začiatku žila dobré. Zanechal impérium, na ktoré je hrdý. Ľudia naň budú spomínať v dobrom. Plával. Plával tak rýchlo, že to jeho staré sŕdce nezvládalo. Po chvíli prestal a zastal na jednom mieste. Do úst sa mu postupne napušťala voda. Telo sa začalo ponárať. Keď sa posledný lúč sĺnka zablýskol vo vlnke océana, tak jeho telo krúžilo v hlbinách.